Trenčiansky hrad

História hradného brala siaha do obdobia Rímskeho impéria, čo dokazuje nápis na hradnej skale, hlásajúci víťazstvo II. rímskej légie nad Germánmi pri Laugaríciu z roku 179 n. l.

Dnešný hrad vznikol pravdepodobne na mieste hradiska. Prvou preukázateľnou stavbou na návrší bola veľkomoravská štvorapsidová rotunda z 9. storočia a neskôr kamenná obytná veža, keď hrad slúžil na ochranu Uhorského kráľovstva a západného pohraničia. Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka, významného oligarchu, ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym „pánom Váhu a Tatier“. Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti patril hrad až do konca 15. storočia uhorskému panovníkovi. Horný hrad rozšíril kráľ Ľudovít z Anjou o nový palác a opevnenie. Žigmund Luxemburský daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal v prvej tretine 15. storočia vybudovať nový palác a kaplnku. Všetky tieto budovy boli čiastočne obnovené a dnes sa využívajú na muzeálne účely. Pätnáste storočie bolo storočím ďalšieho zosilňovania opevnenia, vyvolaného husitskými výpravami, ktoré v tom čase smerovali na Slovensko. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský a začal s rozsiahlymi prestavbami. Hradné budovy boli cieľom tureckej expanzie už začiatkom 16. storočia. Napriek Zápoľského opevňovacím prácam, hrad v roku 1527 dobyl Katzianer (generál kráľa Ferdinanda I.). Obnova a rozšírenie rozsiahleho opevnenia, ktoré kladie Trenčiansky hrad popri Spišskom hrade a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady, sa uskutočňovali v rokoch 1540-1560. V tom čase vybudovali delostreleckú hviezdicovú obranu podľa projektov talianskych architektov a zmodernizovali budovy podľa dobových vzorov. Zmenila sa aj silueta hradu - vysoké gotické strechy vymenili za horizontálne renesančné atiky s lastovičími chvostmi, ktoré boli typickým talianskym prvkom 16. storočia. V roku 1790 sa v meste rozšíril požiar, ktorý zachvátil aj hrad. V polovici 19. storočia, keď si myšlienky pamiatkovej starostlivosti začali raziť cestu aj v Uhorsku, zakonzervovali poškodené objekty a zabezpečili ich tak pred ďalším rozpadom. Od konca 50-tych rokov minulého storočia sa na hrade uskutočňuje jeho komplexná obnova a konzervácia opevnenia. Obnovené objekty sa postupne využívajú na muzeálne účely a pre expozície.